V tomto prípade išlo o známu advokátku Kláru Samkovú, ktorá má kritické názory na imigráciu či islam. S ohľadom na obdobnú právnu úpravu v Slovenskej republike a pôsobenie mnohých verejne známych advokátov v záujme politických strán, ide o rozhodnutie aplikovateľné aj na slovenské právne prostredie.
V prípade českej advokátky prejednávala advokátska komora a následne aj Najvyšší správny súd jej politické prejavy. Vydala množstvo kníh, v ktorých sa vyjadrovala k verejnému dianiu. V súvislosti s migračnou krízou v rokoch 2015 až 2016 sa občiansky angažovala s kritikou imigrácie a islamu. V tomto smere vystúpila na konferencii s názvom „Máme sa báť islamu?“, ktorá prebehla v Poslaneckej snemovni. Vo svojom prejave vyhlásila, že islam je zločinnou a zločineckou ideológiou a je rovnaký ako nacizmus, fašizmus či komunizmus.
Voči tomuto prejavu sa ohradil prítomný turecký veľvyslanec. V reakcii na kroky veľvyslanca prebehlo pred budovou veľvyslanectva Tureckej republiky zhromaždenie s názvom „Verejné čítanie“. Pri ňom bol čítaný prejav advokátky, ktorý predniesla v Poslaneckej snemovni. Zároveň predniesla ďalší prejav, v ktorom okrem iného uviedla: „a pretože pán veľvyslanec nerozumiete diplomatickému protokolu, urobím teraz niečo, čomu budete rozumieť: preklínam Vás, preklínam Vás, preklínam Vás, umriete, umriete skôr, než splodíte synov a umriete bez cti“.
Advokátku Samkovú stíhala advokátska komora
Týmto výrokom sa zaoberal disciplinárny senát Advokátskej komory ČR, na základe podaného podnetu polície ČR, ktorá sa daným konaním advokátky zaoberala ako podozrením z priestupku voči spoločenskému spolunažívaniu. Následne polícia odovzdala výsledky šetrenia disciplinárnemu senátu, ktorý vyslovil záver o vine advokátky. Advokátka mala porušiť zákon o advokácii tým, že svojím vystupovaním znižovala dôstojnosť advokátskeho stavu. Konkrétne etický kódex advokáta, ktorý advokát musí pri výkone svojho povolania dodržiavať, za čo jej bola uložená pokuta vo výške 25 000 Kč. Etický kódex advokáta zaväzuje k určitému správaniu nielen pri výkone advokácie, ale aj v jeho súkromnej sfére.
Advokátka Samková voči tomuto rozhodnutiu podala žalobu najprv na Mestský súd. Súd rozhodol, že konanie advokátky nemalo žiadnu súvislosť s výkonom advokácie, a preto ju nemohla Česká advokátska komora postihnúť. Celú vec následne prejednával Najvyšší správny súd ČR pod sp. zn. 8 As 136/2022-57, ktorý sa zaoberal otázkou, či zákon o advokácii zakazoval advokátovi znižovať dôstojnosť advokátskeho stavu akýmkoľvek konaním, alebo iba v prípade, ak malo spojitosť s výkonom advokácie.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší správny súd sa zaoberal iba výkladom právnej úpravy účinnej v čase, keď došlo k citovanému prejavu advokátky, teda do 31. 12. 2020, pričom v súčasnosti účinná právna úprava regulujúca povinnosti advokátov, je už formulovaná odlišne.
Najvyšší správny súd nespochybnil, že činnosť advokáta nezahŕňa iba samotné poskytovanie právnych služieb, ale aj skutočnosť, že advokáti v súvislosti so svojím povolaním často vystupujú aj na verejnosti, čo môže predstavovať nielen určitú formu reklamy, ale rovnako aj neformálne spôsoby ich propagácie ako advokátov, napríklad rôzne verejné vystúpenia, vyjadrenia v médiách, na sociálnych sieťach a pod. Ak sa pri takejto činnosti advokát označuje za advokáta, prípadne svoje služby propaguje iným spôsobom, či je jeho príslušnosť k advokátskemu stavu z okolností danej činnosti inak zrejmá, bude sa jednať aj o výkon advokácie.
Výkon advokácie je odlišný od súkromia advokáta
Zákon o advokácii však pod výkon advokácie nemôže podradiť čisto súkromné konania advokátov, ako ani ich prejavy predstavujúce výkon politických práv, ktoré nemali s výkonom advokácie žiadnu súvislosť. Najvyšší správny súd v danej veci nezistil žiadnu súvislosť citovaného prejavu advokátky Samkovej s výkonom advokácie. Na zhromaždení vystupovala ako súkromná osoba, neoznačovala sa za advokátku a obsah daného vystúpenia ani jeho kontext nijako s advokáciou nesúvisel.
Podľa Najvyššieho správneho súdu na veci nič nemení ani to, že advokátku v danej veci možno považovať za osobu verejne známu, resp. že je o nej známe, že je advokátkou. Ako vysvetlil predseda senátu Milan Podhrázký: „Aj známy advokát totiž môže konať ako súkromná osoba alebo vystupovať bez väzby k svojej advokátskej činnosti pri výkone svojich politických práv. Pokiaľ advokát sám nijako v súvislosti s výkonom svojej profesie nevystupuje, neoznačí sa za advokáta, jeho vzťah k advokátskemu stavu nie je ani z ďalších okolností jeho prejavu zjavný a nejde ani o situáciu bez ďalšieho spojenú s výkonom advokácie (napríklad vystúpenie na súde či na právnickej konferencii) nemožno vyvodiť, že koná pri výkone advokácie už len tým, že je verejne známy ako advokát.
Podobne nerozhodné je aj to, či si verejnosť (alebo jej časť) výstup určitej osoby s jej výkonom advokácie spojí. Podľa Najvyššieho správneho súdu teda slovné spojenie „pri výkone advokácie“ nebolo možné vykladať tak široko, že by pod neho spadali prejavy advokáta čisto súkromné, či prejavy súvisiace iba s výkonom politických práv. Súd v tomto smere poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Casado Coca proti Španielsku, podľa ktorého sa sloboda prejavu zakotvená v Dohovore, vzťahuje aj na disciplinárny postih advokáta zo strany advokátskej komory.
Tento článok zaručuje slobodu prejavu každému. Výkon tejto slobody môže byť obmedzený, ak obmedzenie sleduje legitímny cieľ. Od advokátov je legitímne požadovať, aby vzhľadom na ich ústredné postavenie v rámci výkonu spravodlivosti prispievali k dôvere verejnosti v justíciu. Ich sloboda prejavu tak môže byť za týmto účelom obmedzená, ale iba v zákonných medziach.
Zákon o advokácii predstavuje takéto medze, no ten udáva požiadavku výkonu advokácie, čo v tomto prípade nebolo splnené. Z hľadiska obvyklých výkladových metód možno najprv uviesť, že jazykovo zo slovného spojenia „pri výkone advokácie“ vyplýva, že povinnosť neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu na rýdzo súkromné či politické prejavy advokáta nedopadá. Ak by chcel zákon túto povinnosť advokátom stanoviť všeobecne, mohol by použiť napríklad jednoducho formuláciu, že „advokát koná tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu“. Znenie zákona však povinnosť výslovne obmedzuje, a to práve na konanie pri výkone advokácie.
Slovensko má rovnakú úpravu
V podmienkach Slovenskej republiky platí obdobná formulácia, keď zákon o advokácii definuje
výkon advokácie ako zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu. Aj slovenská právna úprava teda vymedzuje advokáciu striktne v rovine výkonu profesie, a nie na prejavy súkromného charakteru, pričom obmedzuje dodržiavanie prejavov profesijnej etiky a iných pravidiel iba pri jej výkone.
Najvyšší správny súd ČR dospel k záveru, že pojem „pri výkone advokácie“ nemožno vykladať tak široko, že by pod neho spadali prejavy čisto súkromné, či prejavy súvisiace iba s výkonom politických práv. Vzhľadom na to, že v tejto veci išlo o politický prejav, ktorý nijako s výkonom advokácie nesúvisel, nebolo možné advokátku postihnúť ako zo strany súdu, tak zo strany advokátskej komory. Z tohto dôvodu súd rozhodol v prospech slobody prejavu advokátky Samkovej.
Aj v slovenskej verejnosti zaznievajú názory, že osoby vystupujúce v odborných profesiách s dosahom na celý verejný priestor, by mali pristupovať k svojim vyjadreniam zdržanlivo, ak ide o citlivé politické témy. Môžeme sem zaradiť sudcov, prokurátorov, už spomínaných advokátov, ale aj iné profesie ako lekárov či vedcov. V istom ohľade táto téza platí, pričom pravidlá stanovujú práve právne predpisy, ale nesmie byť vykladaná takým obmedzujúcim spôsobom, aby si daný jedinec nemohol uplatniť svoje ústavné práva. Nejde iba o slobodu prejavu, ale aj o politické práva v podobe náklonnosti k určitému politickému smerovaniu.
Je zrejmé, že prílišná politická inklinácia v profesiách ako sudca či prokurátor, môže predstavovať zaujaté postoje pri rozhodovaní vo veciach s politickým kontextom. Štát má na tieto situácie mechanizmy v podobe námietok zaujatosti, a obdobne to platí aj pri iných profesiách. Je na každom jedincovi, aby vedel vyhodnotiť, do akej miery chce verejne prezentovať svoje názory bez toho, aby mu to bolo prikladané za zákonné obmedzenie pri jeho profesii.
Samotné názory a prezentovanie sa aj verejne činnej osoby mimo jej profesionálneho pôsobenia by však v demokratickej krajine nemali spôsobiť to, že bude za ich šírenie postihovaná nad rámec zákona. Pretože pluralita názorov, pokiaľ sú v rovine zákonnej prípustnosti, je esenciálny kameň rozvoja spoločnosti. Aj keď môžu byť tieto názory pre iných šokujúce alebo urážlivé, aj podľa judikatúry ESĽP, sú prípustné vo verejnom diskurze. V opačnom prípade sa ponúka cesta iba s jediným správnym názorom, a eliminácia názorov iných. História ľudstvu opakovane ukázala, aké tragické následky majú takéto tendencie.